Ako vyrobiť ocieľku
Ocieľka je nástroj, s pomocou ktorého sa dajú vykresať iskry na zapálenie ohňa. Do vynájdenia zápaliek bola ocieľka vecou dennej potreby. Z archeologických nálezov poznáme mnoho tvarov a ornamentov, ktoré sa menili v závislosti od historického obdobia alebo lokality.
Toto je návodov ako vyrobiť ocieľku z dostupných materiálov v domácich podmienkach. Snažil som sa čo najviac napodobiť primitívne podmienky, ktoré by mali k dispozícii naši predkovia.
Na výrobu ocieľky musíme použiť vysoko uhlíkovú oceľ. Najlepšie s obsahom uhlíka 0.8 – 1.0 hm. %. Nehrdzavejúca oceľ ani jej podobné zliatiny fungovať nebudú. Ja som použil starý pilník na kov. Pôvodne mal trojuholníkový prierez.
Na zohriatie kovu stačí gril s dreveným uhlím. Pre intenzívny ohrev sa musí pahreba poriadne rozdúchať. Výborne sa na to hodí teplovzdušná pištoľ. V minulosti na dúchanie slúžili kožené mechy. Drevené uhlie nemá až takú dobrú vyhrevnosť. Lepšie by bolo použiť čierne uhlie.
Rozpálený kov zmäkne a dá sa kovať do požadovaného tvaru. Kovadlinu výborne nahradí kus koľajnice. Zúženú časť, ktorá býva obyčajne vsadená do rúčky pilníku, oddelíme. Na miesto, ktoré chceme oddeliť priložíme sekáč a údermi kladiva po sekáči stenčujeme pilník, až sa obe polovice od seba oddelia.
Ďalej kujeme pilník do požadovaného tvaru. Počas kovania musíme kov stále nahrievať, aby bol rozpálený a tvárny. Na vyrovnanie ocieľky si môžeme pomôcť zverákom. Rozpálený kov vložíme do zveráku a zatiahneme.
Ak už má ocieľka konečný tvar, musíme ju posledný krát poriadne rozohriať minimálne na 800°C. Teplotu odhadneme podľa farby rozpáleného kovu na obrázku nižšie. Vzhľadom na primitívne podmienky sa snažíme rozohriať kov na čo možno najvyššiu teplotu ako sa dá. Zohrievaním na vzduchu sa materiál oduhličuje, preto je dobré posypať ho počas žíhania uhoľným prachom. Rozpálenú ocieľku ponoríme do vody. Tým sa zakalí, čím sa vytvrdí. Nezakalená ocieľka by bola príliš mäkká a nekresala by iskry. Pri kalení neponárame do vody celú ocieľku, ale iba plochu o ktorú sa bude kresať. Ramená tak zostanú húževnaté.
Zakalená oceľ má však vysoké vnútorné napätia. Musíme ju popustiť, inak by sa mohla popraskať. Oceľ popúšťame minimálne pri teplote 200°C po dobu niekoľkých minút. Ja som ju len trochu poopekal nad pahrebou ako keď smažím mäso. Tu ťažko odhadnúť presnú teplotu.
A toto je hotový výrobok. Po popúšťaní som na škrtacej ploche nameral tvrdosť 64HRC.
Ocieľku kresáme o pazúrik alebo kremeň. Na obrázku je kresanie kremeňom.
Výroba amadou
K zachyteniu iskry z ocieľky potrebujeme upravené práchno nazývané amadou. Bez tejto úpravy sa iskra chytá len veľmi obtiažne. Na výrobu amadou potrebujeme chroš – hríb rastúci na strome. Odstránime kôru hríbu a vyberieme vatovú hmotu.
Vľavo: hríb s kôrou, vpravo: vatová hmota k výrobe amadou.
Hmotu nakrájame na menšie kúsky. Kúsky vylúhujeme v zmesi popola a vody.
V tomto roztoku varíme kúsky niekoľko hodín alebo ich necháme vylúhovať niekoľko dní Ak je práchnovec úplne suchý, stačí ho iba na chvíľu ponoriť do studeného lúhu.
Najlepší popol je z tvrdého dreva. Popol by mal mať práškovú konzistenciu bielej farby. Ja som použil popol s kachlí, kde sa kúrilo zmesou rôzneho dreva. Roztok som kvapol na univerzálny pH papierik. Papierik sa sfarbil do tmavo-modra, čiže roztok bol dostatočne zásaditý.
Po lúhovaní roztlčieme kúsky hríbovej hmoty na tenké plátky a necháme ich vyschnúť. Kúsky vyberáme paličkami, alebo v rukaviciach, pretože roztok môže poleptať pokožku.
Hotové amadou tlie bez plameňovým horením. Podobá sa vonnej tyčinke a vydáva charakteristickú arómu. Iskry z ocieľky zachytíme na amadou a žeravý uhlík prenesieme na materiál ktorých chceme zapáliť.
PS: Prosím odborníkov na materiály, aby ospravedlnili môj triviálny popis tepelného spracovania. Snažil som sa o zrozumiteľný návod pre bežného človeka.