Ako vyrobiť fujaru
Fujara je v podstate veľmi dlhá píšťala. Fujara v historickom vývoji začínala ako trojdierová píšťala dlhá asi jeden meter. Postupom času sa fujara stále viac a viac predlžovala, až hráč, ktorý držal dierky nedočiahol ústami na horný koniec, aby do nej mohol fúknuť. Preto sa začala používať bočná drevená rúra (vzduchovod, píšťalica), ktorá privádza vzduch od úst na horný koniec fujary. Takto môže mať píšťala (fujara) naozaj veľké rozmery, čím dosiahneme veľmi hlboké tóny.
Proces výroby naozaj funkčnej fujary je založený hlavne na zručnosti výrobcu a kvalite dreva. Kým začnete s výrobou veľkej drevenej fujary, skúste si najprv vyrobiť drevenú píšťalku alebo PVC fujaru. Rozdiel medzi fujarou a píšťalkou je hlavne vo veľkosti a výške tónu. Občas robievam v Trnave workshop na výrobu fujár a píšťalek, ak máte záujem, ozvite sa mi.
Drevená fujara býva najčastejšie vyrábaná z bazy. Baza má vnútornú dužinu, ktorá dobre vedie vrták. Vyberáme teda také drevo, ktoré je dostatočne dlhé, rovné, bez kazov, sukov a bočných vetvičiek. Drevo režeme najlepšie v zime. Olúpeme kôru, zatrieme konce a necháme pomaly vysušiť niekoľko mesiacov až rokov.
Podľa dĺžky a hrúbky dreva si určíme, aké ladenie by mala mať budúca fujara. Je potrebné dodržať pomer medzi dĺžkou fujary a priemerom vývrtu inak nástroj nebude dobre hrať. Graf vyššie zobrazuje teoretické hodnoty priemeru vývrtu v závislosti od dĺžky fujary.
Najprácnejšou časťou výroby je vŕtanie. Používajú sa ručné vrtáky – nebožiece. Začíname s malým priemerom a postupne otvor rozširujeme. Celý vývrt môže trvať niekoľko hodín, až niekoľko dní. Drevo si môžeme predvŕtať ešte zelené a po vysušení dokončiť veľké priemery.
Ak už máme drevo vysušené a prevŕtané, môžeme pristúpiť k samotnej výrobe. Približne 50mm od okraja si naznačíme polohu a rozmery okienka 10x10mm.
Do stred štvorca vyvŕtame dierku, ktorú potom skalpelom a dlátkom opracujeme do tvaru štvorca.
V smere osi fujary vytvoríme dlátkom šikmú plochu, ktorá bude ukončená nie úplne ostrou hranou ale kolmou fazetou hrúbky približne 1mm. Na túto hranu fazety bude narážať vzduch, ktorý potom vytvára zvuk.
Dlátkom a malým pilníčkom vytvoríme drážku širokú ako okienko a, hlbokú približne 2mm, ktorou sa bude privádzať vzduch na hranu. Pri pohľade cez drážku by sme mali vidieť fazetu hrany.
Zo suchého lieskového alebo iného mäkkého dreva vystrúhame klátik (valček), ktorý zapadne do otvoru vývrtu s miernym presahom (odporom). Na klátik si naznačíme šírku vzduchovej drážky a zarovnáme zaoblenú časť.
Klátik vložíme do fujary až po začiatok okienka. Fúkneme do fujary a tá by už teraz mala vydať zvuk. Prierez vzduchovej štrbiny by sa mal smerom k hrane fazety mierne zužovať. Dá sa tomu pomôcť aj tak, že naštiepime koniec klátika, vlepíme do neho kúsok triesky a vytvoríme akoby malý skokanský mostík. Smer vzduchu zo štrbiny sa tak pri fúkaní na hranu fazety mierne zdvihne. Ak fujara stále nevydáva zvuk. Môžeme sa pokúsiť vyrobiť nový klátik, ktorý bude mať iný smer prúdenia vzduchu. Ak ani druhý klátik nefunguje, asi je problém v hrane fazety. Poslednou možnosťou zostáva už len odrezať časť s okienkom a začať odznova.
Ak fujara vydáva pekný zvuk, pokračujeme vo výrobe. Približne 20mm od horného okraja fujary, (z opačnej strany ako je umiestnené okienko), vyvŕtame otvor priemeru približne 6mm. Otvor prechádza cez stenu fujary asi do polovice hĺbky klátika. Klátik vyberieme a otvor prehĺbime až na opačnú stranu klátika.
Z tenkej bazovej vetvičky vyrobíme malý valček s pozdĺžnym vývrtom. Klátik vložíme opäť do fujary. Rozšírime otvor v bočnej stene fujary a prehĺbime ho do polovice klátika. Malý valček by mal s presahom (tesne) zapadnúť do klátika, pričom polovica malého valčeka vytŕča z boku fujary. Najlepšie sa to zobrazí na schéme priečneho rezu.
Pripravíme si prevŕtanú bazovú palicu a k nej dva klátiky na jej uzatvorenie a ešte jeden malý valček s pozdĺžnym vývrtom do ktorého sa bude fúkať. Ten sa nazýva cecúľ a máva mierne kužeľovitý tvar, aby sa nezatláčal do vnútra vzduchovodu.
Zostavíme všetky časti dokopy a dočasne ich pripevníme povrazom alebo lepiacou páskou. Teraz fúkneme do cecúľa. Vzduch vchádza cez cecúľ, pokračuje bočným vzduchovodom nahor, odtiaľ cez bočnú stenu fujary, vnútrom klátika až do drážky a odtiaľ cez skokanský mostík na fazetu hrany, kde sa vytvára zvuk. Horný koniec vzduchovej drážky fujary musíme ešte upchať kúskom kože. Ten bude slúžiť aj na prípadné čistenie vzduchovej drážky.
Ak fujara nehrá, hľadáme netesnosti. Jednotlivé časti nelepíme. Fujaru bude potrebné po dlhšom čase rozobrať a vyčistiť. Ak fujara vydáva stabilný zvuk, môžeme pristúpiť k ladeniu. Čím je fujara kratšia, tým ma vyšší tón (frekvenciu). Postupným odrezávaním konca fujary tak zvyšujeme frekvenciu. Správny tón kontrolujeme pomocou ladičky pre hudobné nástroje alebo pomocou aplikácie v smartfóne či počítači. Pozor, frekvencia stúpa exponenciálne, teda čím sme bližšie k požadovanému tónu, tým tenšie plátky musíme odrezávať, aby sme požadovaný tón neprebehli.
Dierky na fujare sa nazývajú hmatové otvory. Priemer dierky býva obvykle tretina z priemeru pozdĺžneho vývrtu fujary. Dôležitejšia je však ich správna vzdialenosť os spodnej časti fujary. Vypočítame ju takto:
Zmeriame vzdialenosť od spodného konca fujary po fazetu na hrane okienka. Tento rozmer vydelíme štrnástimi, čím dostávame hodnotu rozostupu medzi dierkami. Stred prvej dierky je vo od spodnej časti fujary vo vzdialenosti rovnajúcej sa priemeru vývrtu plus dvakrát hodnota rozostupu. Stred druhej dierky je posunutý o hodnotu rozostupu plus polovica priemeru hmatového otvoru. Tretia dierka je umiestnená vo vzdialenosti štvornásobku hodnoty rozostupu plus priemer vývrtu od spodnej časti fujary.
Vypočítame a vyznačíme si pozície hmatových otvorov. Začíname vyvŕtaním dierok s malým priemerom. Priemer dierok postupne zvyšujeme, čím sa zvyšuje aj výška tónu na požadovanú hodnotu. Nakoniec chytíme fujaru do rúk, položíme prsty na dierky a skrátime bočný vzduchovod tak, aby bola fujara v pohodlnej pozícii medzi ústami a rukami.
Osobne sa mi nepáčia príliš prezdobené fujary. Preto používam vlastný motív ktorý zaberie veľkú plochu, ale nezakryje kresbu dreva a nie je až tak časovo náročný. Motív si prekreslíme na papier, prípadne vystrihneme šablónu.
Brúsnym papierom dokonale vyhladíme povrch dreva a pomocou šablóny a ceruzky prenesieme linky motívu na drevo.
Tenkým nožom alebo skalpelom prejdeme čiaru linky raz akoby zľava a potom akoby sprava, čím sa vytvorí hlboký rez tvaru V.
Takto postupne prejdeme všetky línie a vyrezávame všetky ornamenty.
Zarobíme si orechové moridlo, tak že zelené šupky z orechov (ktoré sú po usušení takmer čierne) povaríme vo vode. Toto moridlo jemne nanesieme kusom látky na povrch dreva. Vyrezávané ornamenty stmavnú oproti hladkému drevu. Po vysušení moridla natrieme celú fujaru zvonku aj zvnútra ľanovým olejom. Olej sa po niekoľkých dňoch vsiakne a vytvrdne.
Farbenie (vypaľovanie) ornamentov sa robí pomocou kyseliny dusičnej. Jemne navlhčíme kyselinou povrch dreva. Po niekoľkých dňoch sa kyselina vsiakne do dreva a zmení jeho farbu na tmavohnedú až oranžovú.
Naposledy mierne pretrieme povrch olejom a necháme pár dní vsiaknuť. Zložíme všetky časti dokopy a previažeme ich pásikom kože.
Detail na ornament vypaľovaný kyselinou.
Fujara dlhá 122cm, vnútorný vývrt 20mm, ladenie C -130 Hz.
Zmenšený drevený model
Pred výrobou veľkej furjary je dobré vyskúšať si prácu s drevom na zmenšenom modeli. Spravil som aj malú drevenú fujarku. Princíp vytvárania zvuku je rovnaký, avšak kratšia dĺžka dáva vyššiu frekvenciu podobnú píšťalke.
Fujarka je dlhá 65cm a ladená do C-dur.
Trojdierová píšťalka dĺžky 30cm.
Kam ďalej?